Kremnica v prvej polovici 17.storočia,alebo rozprávanie o dvoch protichodných udalostiach.

Ilustračný obrázok z publikácie V. Apfela: Čas pekelných ohňov

  Prvá udalosť v roku 1642
 Posúďte sami aké to boli časy.  

Začiatkom septembra 1642 bola odovzdavá mestskému súdu v Kremnici obyvateľka obce Ihráč Dora Struhárová, ako ona tvrdila 80 ročná. Obvinená bola z čarodejníctva, ktoré robila takým spôsobom, že čarovala s konskou lebkou, dvoma husacími vajciami a niekoľkými potočnými kamienkami, išlo jej najmä o to aby Dorine kravy mali viac mlieka a boli zo všetkých najkrajšie. Svedkovia naopak tvrdili, že práve naopak kravy u susedov strácali mlieko. Veľmi rýchlo sa začalo vyšetrovanie, ale keďže sa Dora nechcela k ničomu dobrovoľne priznať, začali ju začiatkom októbra vyšetrovať šiesti mestskí páni na čele s richtárom, ktorým bol v tom čase Juraj Rosch. Znova sa však opakovala situácia, že Dora sa odmietala priznať a tak ju dali k dispozícii  mestskému katovi, ten ju podrobil najkrutejšiemu mučeniu a využil celú škálu  najrozmanitejších postupov od trhania prstov, nechtov vykrúcania rúk v kĺboch, naťahovania na škripci no jednoducho hrôza čo i len písať o týchto drastických metódach. Nakoniec spomínaný richtár vyniesol rozsudok, ktorý hovoril o tom, že Dora Struhárová bude aj so svojimi čarovnými predmetmi upálená. Múdry súd všetkým obvineniam uveril, navyše uveril aj tomu, že čarovaním odobrala obžalovaná mlieko aj susedovým kravám, čomu neverila ani samotná Dora Struhárová. Múdry súd však prejavil aj istú veľkorysosť a trest upravil tak, že Dora nebude za živa upálená, ale bude najskôr sťatá a potom na prach spálená. Celá udalosť sa potom odohrala v októbri roku 1642  na mieste, ktoré sa aj dnes volá Kremnický Fernkreutz.

  Druhá udalosť  v roku 1652

    Dora Struhárová poslúžila  pre kremnických mešťanostov ako exemplárny prípad potrestania nebezpečného čarodejníctva, možno bol tento prípad využitý aj na okázalé oslavy slávnych mešťanov.

Len o 10 rokov neskôr v roku 1652 prichádzajú do zlatého mesta nórskí bádatelia aby sa v Kremnici naučili technológiu výroby kovov  najmä zlata a striebra. Nórsko patrilo v tom čase do vyspelého Dánskeho kráľovstva, ale jeho odborníci hľadajú skúsenosti práve v Kremnici. Možno ich tu vítal ten istý richtár, ktorí viedol Mestský súd s Dorou Struhárovou.

   V archíve istej bibliotéky v nórskom Oslo sa nachádza denník z tejto cesty. Nebolo to jednoduché cestovať v tejto dobe po Európe a cesta len z Bratislavy do Kremnice im trvala od 23.decembra do 9. januára.  Program cestovateľov bol v Kremnici  pracovný, postupne navštívili Rudolf, Winckel, Matthias a St.Annen šachty.V ďalšie dni navštívili stupy na drvenie a vyplavovanie rudy, veľa času venovali návštevám taviacich hút .Krátko po príchode odovzdali do taviacej huty nórsku rudu, ktorú doviezli z Nórska na skúšobné spracovanie. O 10 dní dostali výsledky spracovania a hodnotili ich ako dobré, teda veľmi úspešné. Skutočne bola to na túto dobu obdivuhodná úloha, súčasne si tu aj najali pracovníka, alebo viacerých pracovníkov, ktorí im mali metódu spracovania rúd zaviesť v Nórsku.. V Kremnici sa im veľmi páčilo a začiatkom februára oslávili svoj odchod vínom z kremnickej pivnice kde si „na zdravie všetkých baníkov pripili“. Neskôr po návrate do Nórska sa stali vysokými funkcionármi nórskeho baníctva. Škoda, že na preklad tohto autentického denníka o našej krajine sa do dnešných čias nenašli kapacitné možnosti a tak sa dajú o tejto ceste z pred viac ako 350 rokov  poskytnúť len kusé informácie.

Uhorské, alebo aj slovenské stupy, v ktorých sa ruda mechanicky drvila a triedila bola cesta k úspechu, teda k dosahovaniu vysokých výťažkov zlata a striebra

         Dva rôzne príbehy, ktoré sa stali v Kremnici časove prakticky v tom istom období. Aké veľké odborné vedomosti museli mať baníci a hutníci, keď sa k nim chodili učiť odborníci z iných krajín, navyše si brali z Kremnice odborníkov, aby pôsobili v týchto ich severských  krajinách. Určite výborne ovládali matematiku, chémiu, fyziku, banícku vedu, metalurgiu a ďalšie vedné odbory. Na druhej strane Mestský súd skladajúci sa z asi tiež múdrych občanov  potupným a drastickým spôsobom  umučil a popravil „bosorku“ Doru. Je to celkom neuveriteľný príklad. Časový rozdiel bol len 10 rokov