Nezabudnuteľný slovenský dobrovoľník Juraj Langsfeld a jeho pamätník v Kremnici

MILAN RYBÁRSKÝ, Kremnica
Richard KAFKA, Žiar nad Hronom

Originálny pamätník z hrobu J. Landgsfelda

  Vie dnešná hlavne mladá generácia, kto bol Juraj /Ďurko/ Langsfeld ?, :možno ani nie, ale hádam to budú vedieť tí gauneri, ktorí v Kremnici zneuctili jeho hrob a zničili jeho vzácnu bronzovú tabuľu. Pomník s hrobom sa nachádza na pravej strane cesty za Kremnicou smerom na Kremnické Bane.

   Ani po viac ako poldruha storočia sa však nezabúda  na Juraja Langsfelda, ktorý radšej dobrovoľne položil mladý  život, než by zradil svojich priateľov a ideály ktoré hlásal „rovnosť, sloboda, bratstvo“. Povedzme si po pravde, že asi málokto na jeho mieste by nebol prijal ponuku možnosti zachrániť si život prijatím ponuky vstúpiť do maďarského vojska, hlavne keď už mohol vedieť, že vojna v dohľadnej dobe skončí.  Zasadzoval sa o to, aby aj slovenský ľud mohol žiť slobodne a mal také isté práva, ako mal ľud na území Rakúska a Uhorska.      

     Ďurko Langsfeld sa narodil 16. októbra 1825 v Sučanoch v mnohodetnej rodine krajčíra ako prvorodený syn. Štúdium kňazského povolania sa mu nepodarilo pre sociálne problémy a stal sa učiteľom v Žabokrekoch pri Martine.

    Langsfeldovský  rod  pochádza z Kremnice. Otec bol krajčír, matka Katarína rodená Rizman sa starala o domácnosť. Mali 4 chlapcov a 2 dievčatá. Z Ďurka chceli mať kňaza. Pre nedostatok financií neukončil ani ani už spomínané gymnaziálne štúdium.  Do dobrovoľníckej stotine utvárajúcej sa v Martine vstúpil  keď 17. januára 1849 prišiel do Sučian už ako slovenský dobrovoľník-poručík.

Odhaľovanie nového pamätníka

     Dobrovoľníci sa pustili z Turca dvomi smermi: jedni z Kremnice cez Skalku do Banskej Bystrice a Zvolena a druhí cez Kraľovany do Liptova. Spolu sa zišli až v Levoči. Ale národ tisícročným poddanstvom zlomený nepochopil zámer a k dobrovoľnikom sa pridával len v malom počte. Bojovali po boku cisárskeho vojska. Keď na jar 1849 sa Maďarom začalo znovu dariť, po bojoch pri Košiciach a pod Prešovom cisárske vojsko ustúpilo a rozpustené bolo i slovenské dobrovoľnictvo a vrátili sa domov. Maďarské vojsko Armina Görgeiho následne po dedinách hľadalo dobrovoľníkov a trestali aj rodiny za ich podporu mučením a neraz bez súdu i vešaním. Ďurko so svojimi druhmi po návrate domov sa ukryli v horách. Ruský cisár Mikuláš, na žiadosť cisára Františka Jozefa, poslal mu na pomoc 120.000 Rusov. Keď sa kozáci zjavili v Trstenej, Maďari sa dali na útek. Na tomto úteku ich ešte pristavil Langsfeld a jeho znovu organizovaná dobrovoľnícka čata v Kraľovanskej doline zasekaním cesty stromami a skopaním cesty do Váhu. Utekajúcich privítali streľbou z niekoľkých pušiek, ale hlavne skalami. Časť z nich sa zastavila až v Banskej Bystrici a druhá v Kremnici. Keď sa spamätali, že Rusi nie sú im za pätami, lebo pre neznalosť terénu postupovali z Oravy pomaly, Görgei poslal do Sučian a okolitých dedín trestný oddiel, aby pochytali dobrovoľníkov a potrestali ich podporovateľov. 

Prostredie umiestneného pamätníka

       Chcel sa zastreliť, ale pištoľ mu zlyhala. Doviedli ho do Sučian a spolu so zajatými občanmi, ktorí im nešli po ruke ich hnali spolu s čriedou zhabaného statku do Kremnice.

     Príchod zajatých nadránom dňa 22. júna 1849 hneď nahlásili Görgeimu, ktorý bol ubytovaný v Amonovskom dome. Ďurka zavreli v Červenej veži a ostatných vo väzení mestského domu. Ešte nočnou hodinou nariadil vyšetrovanie a náhly vojenský súd, ktorý ho odsúdil na smrť obesením. Keď Ďurko odmietol ponuku zachrániť si život vstúpením medzi honvédov, neprehovoril ho ani kňaz, ktorému dôrazne a tvrdo povedal: „Teraz ma, velebný otče, súdia Maďari, nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť“. Kňazovi povedal aj ďalší výrok: „My v národe prežijeme aj svoju smrť a ožijeme skorej, než by sa zrovnali hroby zo zemou. To moja viera a proroctvo“.  A jeho proroctvo sa naplnilo.  

účastníci

  

     Bol to hrdinský čin slovenského dobrovoľníka Jurka Langsfelda, ktorý radšej položil svoj mladý život, ešte len rozkvitajúci život, ako by bol mal zradiť ideály za ktoré bojoval proti maďarizácii, zradiť svojich bojových druhov a hlavne zradiť svoj slovenský národ. Opustil i svoju snúbenicu. Povedzme si po pravde, že asi málokto na jeho mieste by nebol prijal ponuku možnosti zachrániť si život prijatím ponuky vstúpiť do maďarského vojska, hlavne keď už mohol vedieť, že vojna v dohľadnej dobe skončí.

     O tretej hodine odpoludnia išiel Ďurko s kňazom kremnickou hornou ulicou a za nimi musel kráčať sprievod 40 zajatých, obstátych kordonom vojska, mnohí obyvatelia mesta a školská mládež, aby videli ako sa tresce vlastizrada. Sprievod sa zastavil u Baranovského humna, kde mu snúbenica pred popravou dala donesenú svadobne vyšitú košeľu a dala mu ju do záňadria, s ktorou ho i pochovali. Aby jej mohol podať ruku, tak mu ich rozviazali. Obesiť sa ho podarilo až na tretí raz, lebo vždy klesol až na zem, keď ho po zavesení povrazom omotaným o hlavu a klyn zahrdúsil jeden honvéd, ktorý sa už na to nemohol dívať. Do večera ho nechali visieť a potom zakopali. Ostatných zajatých.dal Görgei doviesť na Amonovský dvor a palicovať. Ešte v ten deň obsadili ruské vojská Sučany, 24. júna Martin a 1. júla honvédi už utekali z Kremnice. Zuzka za nim žialila a nikdy sa nevydala.

         Dňa 28. októbra 1849 prechodilo slovenské dobrovoľnícke vojsko Hurbanovo cez mesto Kremnicu. Hlboko v doline, tak kde kedysi táborili české stotiny husitské, zastavili sa hurbanovci, aby uctili ešte čerstvý hrob svojho druha, katmi maďarskými umučeného nadporučíka Juraja Langsfelda. Hrob posvätili a salvou uctili pamiatku mučeníka. Nad hrobom postavili železný kríž s nápisom, zasadili dve lipy po stranách a hrob ohradili železnou mrežou.

      Keď došlo k oživotvoreniu Matice slovenskej a bolo povolené zakladať miestne odbory, aj v Kremnici dňa 25. januára 1920 vznikol Miestny odbor Matice slovenskej a nadviazal na bohatú matičnú činnosť kremnických matičiarov v predchádzajúcom období. Matica slovenská napriek snahe Maďarov ani po siedmich desaťročiach nezabudla na Langsfelda.   Podnet na postavenie pomníka nad už takmer neviditeľným hrobom Langsfelda, ktorý za národ obetoval život, dali matičiari, krajan Langsfeldov, bývalý župan košický Dr. Pavel Fábry a spisovateľ Jozef Gregor - Tajovský. Myšlienka našla ohlas v odbore Matice slovenskej v Kremnici. Fábry na vybudovanie pomníka venoval 5.000,- korún. Pomník je kremennvý balvan cca. 3.000 kg ťažký, umiestnený na kamennom podstavci. Pomník budoval MO MS v Kremnici za pomoci pracovníkov mincovne pod vedením Ing. Jána Horáka (neskoršie riaditeľ mincovne), mesta Kremnica a obyvateľov mesta. Pamätnú tabuľu vyhotovil sochár kremnickej mincovne Ján Čejka. Pomník je ohradený na kamennej obrube kovovou ohrádkou. Ženy a školská mládež vyzdobili hrob kvetmi a vencami. Slávnostne bol odhalený 28. októbra 1922 v deň, keď pred 73 rokmi posvätil hrob Langsfelda kňaz Ondrej Hodža pri prechode 30 stotín dobrovoľníkov cez Kremnicu. Pomník do opatery prevzalo mesto Kremnica.

     Po sedemdesiatich troch rokoch pri odhalení pomníka, v ten istý deň, v deň národného nášho oslobodenia, zhromaždil sa pri hrobe Langsfeldovom celý slovenský vidiek i nemecké dediny, slovenská Kremnica, žiactvo všetkých škôl kremnických, študentstvo od Žiliny až po Levice a Banskú Bystricu, čestný oddiel vojska s hudbou a deputácia dostojníckeho zboru divízneho, rodina Langsfeldova, škola a zástupcovia rodnej obce Sučany, zástupcovia popredných úradov štátnych a korporácii národných, vynikajúci synovia národa, najmä bývalý župan Dr. Fábry a spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský, senátori Poliak a Kaďa. Všetci prišli dokázať, že oslobodený národ vie a chce si uctiť tých, ktorí dali život za jeho práva. Lebo v rokoch sedemdesiatich v 19. storočí niekto olúpal kôru z líp, ktoré zasadili Huranovci a lipy vyschli, zmizla mreža, zmizol i kríž ... nenávisť ešte i za hrobom ? Či zlé svedomie ? potom už len divé ruže tam kvitli a v prítomnej dobe celkom nič. Na hrob sa v čase maďarizácie do roku 1918 nesmelo chodiť, čím spustol a takmer bol zarovnaný s okolitým terénom. Maďari robili všetko pre to, aby z pamäti Slovákov túto spomienku vymazali, nepodarilo sa im to.

     Následne po dohode MO MS a mesta Kremnica, kvetinovú výsadbu udržovala na pomníku rodina Baranová, neskoršie rodina Gregušová, ktorý vlastnili pozemok okolo pomníka nad hrobom Langsfelda a kde mali aj postavený i rodinný dom. O konaní pietnych spomienok sa nám v archíve Matice slovenskej zachovalo len niekoľko dokladov. Kronika MO MS sa cez 2. svetovú vojnu stratila a tak  o spôsobe a čase konania pietnych spomienok sa už nič nedozvieme.

     Bývalý režim síce nezakazoval konanie pietnych spomienok na Langsfelda pri jeho hrobe, ale ani nemal záujem o organizovanie týchto podujatí. Za bývalého režimu sa nepodporovalo upevňovanie národného povedomia a miestne odbory Matice slovenskej boli mocensky zrušené.

     Od obyvateľov vo vyššom veku sa mi podarilo zistiť aspoň nasledovné: Návštevu pomníka Langsfelda do roku 1949, s položením kvetov na hrob, organizoval MO MS. Následne sa sporadicky asi do roku 1954 občas sama zorganizovala menšia skupina hlavne mladých ľudí z radou bývalých členov MO MS i obyvateľov mesta, ktorá položila kvety na jeho hrob, údajne 1 x aj pod hlavičkou ČSM. Keď začala na základnej škole učiť učiteľka Alžbeta Vítková od roku 1962 predmet slovenčina a literatúra, tak v roku keď preberala so žiakmi látku o pôsobení štúrovcov, pravidelne so súhlasom verenia školy chodila z celou triedou peši k hrobu Langsfelda, na ktorý položili kytičku kvetov. Konalo sa to raz za 3 – 4 roky podľa toho, ktorý ročník žiakov mala pridelený. Častejšie sa to konalo v 80 – 90 rokoch dvadsiateho storočia. Obdobne chodili nepravidelne na hrob Langsfelra aj študenti Gymnázia v Kremnici v čase, keď na Gymnáziu učila predmet slovenčina a literatúra profesorka Betka Joklová. Návštevy žiakov a študentov sa konali v čase keď sa preberala látka o štúrovcoch, nie pri príležitosti výročia popravy Langsfelda.  

     Priaznivejšia doba nastala až po nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa znova obnovovali MO MS. Ale aj potom sa konali len sporadicky pietne spomienky.

Kultúrny program

     Po oživení stagnujúcej činnosti Miestneho odboru MS po roku 1999, si odbor pietnou spomienkou a položením kvetov na jeho hrob, začal každoročne pripomínať túto dejinnú smutnú udalosť. Každých päť rokov pri výročiach končiacich sa číslom 5 a 0, si Miestny odbor Matice slovenskej v Kremnici, v spolupráci s mestom Kremnica, Maticou slovenskou, Evanjelickou cirkvou a v roku 2009 i s VÚC Pohronským osvetovým strediskom v Žiari nad Hronom, si pripomína pietnou spomienka väčšieho rozsahu, za prítomnosti zástupcov Matice slovenskej, obce Sučany a ďalších. Pietne spomienky sa začali omšou v Evanjelickom kostole. Následne sa účastníci presunuli k pomníku po ceste, po ktorej kráčal Langsfeld pred svojou popravou a pokračovali pri jeho hrobe tak, ako tomu bolo i pri slávnostnom odhalení pomníka dňa 28. októbra 1922. Ako na Langsfelda nezabúda Miestny odbor MS v Kremnici, nezabúda na neho ani rodná Obec Sučany, ktorá sa takmer každoročne zúčastňuje pietnych spomienok. V Sučanoch je zriadená pamätná izba Langsfelda v jeho rodnom dome.

     Priamy potomok Juraja Langsfelda Milan Kožuch z Martina vypracoval rodostrom rodiny Langsfeldovej. Tiež sa mu podarilo zistiť z VHU Bratislava, že do roku 1939 boli kasárne v Martine, v ktorých boli ubytovaní príslušníci horského pešieho pluku č.1, pomenované čestným názvom „Kasárne Ďurka Langsfelda. Vznik pomenovania nie je známy. Je reálny predpoklad, že k pomenovaniu došlo po vzniku prvej ČSR v roku 1919.

       Rozkazom prezidenta SR zo dňa 17. júla 2007 bol zapožičaný Základnej výcvikovej škole Martin čestný názov Základná výcviková škola Juraja Langsfelda. Škola - Vojenský útvar 1300. Na sviatok Všetkých svätých v rokoch 2007 a 2008 položili na hrob Langsfelda veniec. Je na škodu veci, že pri reorganizácii armády v roku 2009, bola Základná výcviková škola od 1. júla 2009 zrušená. Myslíme si, že by bolo vhodné znovu zapožičať „Vojenským kasárňam v Martine“ čestný názov „Kasárne Juraja Langsfelda“, nakoľko v dobrovoľníckej čate poručíka Langsfelda v revolučných rokoch 1848-49 bol zastúpený aj Martin. Snažíme sa o obnovenie tohto pomenovania, zatiaľ neúspešne.

     Častejšie chodila položiť kvety na hrob aj členka rodiny po Langsfeldovi, ktorá žila v Amerike, v čase sviatku Všetkých svätých, pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval.

     Aj každoročné pripomínanie tejto smutnej historickej udalosti svedčí o naplnení pamätných slov, ktoré vyriekol Langsfeld krátko pred svojou smrťou „Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť“.

Služby Božie v evanj. a. v. Chráme v Kremnici

Čo povedať na záver - niekoľko myšlienok p. Milana Rybárskeho.

     Majme úctu k dedičstvu, úctu k našej národnej histórii a najme úctu k významným osobnostiam nášho národa. Lebo dedičstvo po našich predkoch je niečo, čo v našom živote generačne preberáme do vlastníctva, čo včleňujeme do našich životov, s čím sa stotožňujeme a aj za čo preberáme zodpovednosť. Dedičstvo totiž svedčí o úrovni kultúry a vyspelosti národa, na dedičstve je možné stavať ďalšie hodnoty pre každý deň žitia a možno nim veľmi veľa priniesť aj do života iných národov a som presvedčený, že my Slováci máme čo priniesť, lebo hoci máme malý štát, sme takým kultúrnym národom, z ktorého pochádzajú výnimočné osobnosti v oblasti vedy, kultúry, umenia, vzdelania i v spoločenskom živote a sú to osobnosti známe vo svete.

      Mali by sme nielen poznať svoju minulosť, ale tieto poznatky prezentovať pre súčasnú generáciu. Len tým., že sa hlavne súčasnej mladej generácii, ktorá sa postupne stane našimi nástupcami, budú sprístupňovať významné dejinné udalosti, významné osobnosti nielen Kremnice, ale aj v rámci Slovenska, kultúrno-historické a cirkevné pamiatky, zachová sa na ne pamiatka i v ďalšom období žitia.   

     Držím sa odkazov J.C.Hronského, že: „každá dobrá robota na tomto svete  aj ku sláve Pána Boha ale aj na chválu človeka, lebo človek má v tejto robote najväčší diel“ a že: “niet krajších slov v živote ako skutok“. Mať úctu k dejinám a osobnostiam národa je potrebné stále pestovať. Aj Vladimír Mináč, predseda MS vyslovil myšlienku, že „Pamäť ľudu, suma jeho poznania je zmysluplný prameň každého živého pohybu. Pri tomto čase ako je ten náš, v čase keď je veľa prenikavých zmien, keď treba upevňovať pamäť národa, zhrňať sumy poznania a poeticky otváratať studničky a pramene, lebo to čo nie je prireťazené, tak nám pretečie pomedzi prsty“. Tieto slová sú aktuálne i pre dnešný čas. J.C.Hronský nám odkazuje: že „Niet národa malého duchom. Každý národ na tomto svete má svoju reč, svoju kultúru a svoju vlasť, má svoje roviny, čisté vody, hory, má slnko pre všetkých. A to všetko dokopy čriepok po čriepku robí človeka človekom ktorý vie, že milovať a vážiť svoju vlasť znamená žiť s ňou jeden život“.  Myšlienky národovcov majú i nadčasovú platnosť.

     Mojim životným krédom je „Život máme len jeden, preto ho prežime tak, aby sme raz mohli povedať, nežili sme nadarmo“. Každý človek by mal v živote konať tak, aby po jeho odchode z tohto sveta ostala po ňom nejaká stopa, ktorá ho bude pripomínať, minimálne nasledujúcej generácii.

 V úvode sme spomínali , že umelecký bronzový odliatok pamätníka bol z hrobu Juraja Langsfelda odcuzený, Miestny odbor Matice slovenskej nahradil tento imitáciou z plastu, nie je to prvý prípad v našom regióne podobný sa stal na pamätníku prof. Wilkensa pri Banskej  Štiavnici.Pozri viac tu

Hrob s pamätníkom Juraja Langsfelda pred generálnou opravou s pôvodnou tabuľou